Vlk dravý

Vlk je najväčšia európska psovitá šelma. Dĺžka tela dosahuje až 160 cm, výška na kohútiku 90 cm a hmotnosť až 70 kg. Postavou sa podobá nemeckému ovčiakovi, ale má širšiu, zašpicatenú hlavu a kratšie trojuholníkovité ušnice. Jeho srsť je hrdzavohnedá až sivočierna, len spodná časť tela a vnútorné strany končatín sú belavé. Vlk je predkom domáceho psa.

Zrak vlka je veľmi ostrý a vyvinutý hlavne na vnímanie pohybu. Vlk počuje až do frekvencie 80 kHz a vie zamerať jeden konkrétny zvuk, na otvorenom priestranstve. Počuje do diaľky okolo 8 kilometrov. Čuch hrá v živote vlka veľmi dôležitú úlohu, nos obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov a v dobrých podmienkach vlci zavetria pach aj na 3 kilometre. Sú vysoko spoločenské, žijúce vo svorkách od 2 až do 30 jedincov, veľkosť svorky závisí od potravných podmienok. Spoločenskú štruktúru svorky tvorí veliaci alfa pár, ktorý sa vo svorke jediný pári a má mláďatá, ďalej je to beta vlk (akýsi ich zástupca), odrastené mláďatá z minulých rokov a niekedy i vlk omega, slabší a odstrkovaný príslušník svorky. Rozmnožovanie je dokonalé, postarajú sa oň najsilnejší jedinci svorky. Obdobie gravidity trvá osem až deväť týždňov. 3 až 10 šteniatok sa narodí v brlohu vyhrabanom na tento účel. Šteniatka sa rodia slepé. Matka sa o ne stará a kŕmi materinským mliekom šesť až osem týždňov.

Vlci žijú v súvislých lesných komplexoch. V podstate sú veľmi plaché tvory zdržujúce sa v skupinkách, svorkách, žijúc a loviac spolu, čo najďalej od civilizácie. Teritórium vlkov je veľké, cez noc dokážu prejsť až 60 km, a preto sa hovorí, že „vlka živia nohy“.

Vlk funguje v prirodzenom lese ako sanitár, loví v absolútnej väčšine fyzicky alebo ináč chorú raticovú zver (prevažne jeleniu a diviačiu). Túto zver udržuje v primeraných množstvách a „kvalite“. Pri porušení tejto rovnováhy i selekčného tlaku vlka sa premnožená jelenia zver nachádza v lesoch v takom množstve, že ohryzom náletu jedlí, bukov, javorov a jaseňov zabraňuje prirodzenému zmladeniu.

Môže vlk vykynožiť všetku zver?

Predátor a jeho korisť žijú v neustálej rovnováhe, pretože väzby, ktorých sú účastníkmi, trvajú milióny rokov. Žiaden predátor nie je schopný zničiť svoju korisť, pretože by to ohrozilo jeho samotnú existenciu. Kedysi bol vlk dravý považovaný za škodnú zver. Jeho lov či usmrtenie iným spôsobom bolo povolené celoročne. Odstrel sa štatisticky neevidoval. Za uloveného vlka sa dokonca až do osemdesiatych rokov vyplácalo zástrelné. Roku 1975 sa však významnou vyhláškou č. 172 zaviedla na podnet poľovníkov čiastočná ochrana vlka a iných druhov a upravil sa i čas jeho lovu. V deväťdesiatych rokoch bola aj na základe CITES vyhlásená celoročná ochrana vlka, čo však nemalo racionálne jadro, nebolo to dostatočne odôvodnené a opatrenie malo krátku trvácnosť. Napriek celoročnej ochrane sa oficiálne ulovilo zo dvadsať vlkov, pretože jeho lov poľovnícka legislatíva ďalej povoľovala.

Od konca šesťdesiatych do začiatku osemdesiatych rokov sa lovilo priemerne ročne do päťdesiat vlkov, neskôr sa priemer zvýšil na deväťdesiat, pričom roku 1996 dosiahol maximum, 156 vlkov.